Pred štvrťstoročím sa skončil bipolárny svet, na ktorého póloch stáli dve superveľmoci – USA a ZSSR. Nebol to uspokojivý svet – medzi iným bol prakticky neprestajne vo vojnovom stave, aj keď to bola len takzvaná vojna studená, ktorá sa však sem-tam nebezpečne zahriala. Načas ho vystriedal de facto unipolárny svet, kde na póle moci stáli USA. Toto tiež nebol ideálny stav: Amerika mala tendenciu ho zneužívať a každopádne bolo niečo choré v tom, že beh sveta bol rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovaný výsledkom pochybných volieb na Floride.
Teraz sa však vo svete stále zreteľnejšie formuje niekoľko najprv ekonomických, potom finančno-ekonomických a v konečnom dôsledku mocenských blokov. Tieto budú stále viac ovplyvňovať budúcnosť celého sveta. Je to Severná Amerika (USA, Kanada), východná Ázia (Čína, Japonsko, Kórea) a Európa (štáty EU).
Rusko po vojenskej stránke má na vlastný mocenský blok. Ani so svojimi satelitmi však naň nemá po ekonomickej, ani po demografickej stránke a myslím, že sa napokon pripojí alebo k východnej Ázii, alebo k Európe. Veľká Británia poškuľuje jedným okom po Severnej Amerike, druhým po Európe a tretím po svojom Commonwealthe. Keď by som mal staviť svoje peniaze na jednu z týchto troch alternatív, asi by som stavil na Severnú Ameriku. Zvyšok sveta bude podľa všetkého hrať druhé husle.
Niektorým ľuďom je európska integrácia proti srsti. Ozývajú sa aj v rozličných diskusiách na nete a podľa svojej nátury bedákajú, alebo nadávajú. Nepáči sa im, že znamená stratu časti moci našich politikov v prospech európskych inštitúcií. Paradoxne sú to často ľudia, ktorí sú presvedčení, že „všetci naši politici kradnú“. Ešte paradoxnejšie sú to ľudia, ktorí sú presvedčení, že mimoeurópske mocnosti chcú ovládať (alebo už ovládajú) svet. Lenin mal pre takýchto ľudí dosť neúctivé pomenovanie. Zabudli asi na rímske príslovie: „Rozdeľuj a panuj“. Každopádne lepšie ako bedákať, alebo nadávať, že nás tí druhí ovládajú, je zmocnieť tak, aby nás nedokázali ovládať.
Európa má teraz na výber. Alebo bude ďalej pokračovať v integrácii a vyvinie sa na jedno z rozhodujúcich centier moci, alebo sa zmení na hŕbu rozvadených tajtrlíkov. Títo sa budú verbálne vyžívať vo svojej suverenite, ale budú musieť robiť to, čo im tí silnejší prikážu. Našťastie sa však zdá, že po niekoľkých krízových rokoch, ktoré mohli byť umelo navodené a počas ktorých hrozil rozpad, sa stále istejšie hýbeme správnym smerom.