Ukrajinská vláda dala de facto povstalcom vo východnej Ukrajine pred 5 dňami ultimátum: ak vypracú do dvoch dní obsadené budovy, dostanú amnestiu. Ak nie, budú z tychto budov vyhaní s použitím sily.
Ultimátum nezabralo a teda bolo v podstate trapasom. Ukrajinská vláda teraz skúša odlišný prístup. Na jednej strane zasiahla vojensky v meste Slovjansk a súčasne medzi iným ponúkla umožnenie referend vo východnej časti Ukrajiny, čo bola jedna z požiadaviek povstalcov. Na rozdiel od idiotského ťahu, ktorým zreformovaný ukrajinský parlament obmedzil používanie ruštiny, toto je krok správnym smerom. A kým ten prvý ťah viedol k nárastu nespokojnosti ukrajinských Rusov a vyústil pre Ukrajinu do straty Krymu, tento druhý krok možno predíde nárastom násilností a stratám na ľudských životoch.
Čo sa však stane, ak sa takéto referendum vysloví pre odtrhnutie sa východnej Ukrajiny a jej pripojenie sa k Rusku? Nie je to až tak nepravdepodobný scenár, pretože tieto oblasti majú ruskú väčšinu, líšia sa od zvyšku Ukrajiny a nespokojnosť v nich už dlhšiu dobu narastala.
Zareagovala by Ukrajina „silovo“? Čo by na to spravilo Rusko? Čo by na silovú reakciu Ruska spravili USA a NATO? A čo ak by sa to referendum zobralo ako precedens a povedzme obyvatelia Žitného ostrova by tiež požiadali o referendum? Budeme teraz všetci pykať za chyby minulosti? Jasne sa tu ukazuje, že najväčšou hrozbou pre celistvosť krajiny sú nespokojné menšiny.
Kde sú menšiny, tam sú problémy, v ich riešení sa však dajú v Európe vypozorovať dve metódy ich riešenia. Prvú metódu by som nazval Balkánskou. Vyznačovala sa už v XIX. storočí plamenným národnostným táraním a silným „slovanským“ citením. Viedla k vzniku dvoch chaotických balkánskych vojen (hoci tam hrali svoju rolu aj veľmocenske zaujmy) začiatkom minulého storočia. A koncom toho storočia zatiahla Juhosláviu do štyroch krvavých vojenských konfliktov (z toho tri boli medzi „slovanskými bratmi“), v ktorých nechýbalo masové vraždenie civilistov.
Tú druhú metódu by som označil ako Západoeurópsku. Švajčiarsko by pre nás mohlo byť vzorom. Táto krajina má okolo 7,7 milióna obyvateľov a žije v ňom okrem iných národností asi 500 000 Talianov, čiže asi 8% obyvateľstva, prevažne v jeho južných častiach a hneď za južnými hranicami je 60 miliónové Taliansko. (Nepripomína to niečo?) Švajčiarski Taliani sú však najlepšou zárukou bezpečnosti južnej hranice Švajčiarska – považujú sa za Švajčiarov a nijako netúžia po odtrhnutí sa, ani po pripojení sa k Taliansku.
Pravda, lojalita a láska sa nedajú vybudovať represívnymi opatreniami a trestami. Pravý opak je pravdou a napríklad maďarizácia v Uhorsku bola jednou z príčin rozpadu Rakúsko-Uhorska a v konečnom dôsledku na ňu najviac doplatili Maďari. Z tohto dôvodu sa rozhodnutie slovenskej vlády, podľa ktorého strácajú slovenské občianstvo ti slovenskí občania, ktorí príjmu iné štatne občianstvo, dá označiť za nepremyslené a kontraproduktívne. To isté sa dá povedať o nešťastnej kauze Hadvigy Malinovej.
A to isté sa veru dá povedať aj o tých diskutujúcich, ktorí tu ventilujú protimaďarské nálady. Nie sú schopní poučiť sa z chýb iných? Ozaj si neuvedomujú že otravovaním národnostného ovzdušia Slovensku škodia? Alebo im to je jedno, hlavná vec že sa blysnú fanatickými svalnatými rečami?