V diskusii som napísal: „Vznik a vývoj vesmíru do dnešnej formy, umožňujúcej vznik a vývoj života, napokon inteligentného života je alebo výsledkom priam nekonečne dlhej série náhod alebo napĺňaním zámeru (Stvoriteľa).“
Ateistický diskutér to okomentoval slovami: „…podľa mňa je 13,4 miliardy rokov viac ako dosť času.“ Zrejme tým myslel, že za takú dlhú dobu aj náhody môžu viesť k vývoju od tej pôvodnej „singularity“ (ktorú mimochodom, žiadny ateista nevie opísať, len v ňu veria) do dnešného štádia vesmíru.
Nuž, nie je tomu tak, pretože tie náhodne zmeny znovu a znovu nemuseli viesť len k akémusi zdržaniu vo vývoji, ale aj k úplnému znemožneniu vývoja do dnešnej formy.
Dnes je všeobecne prijatá teória, že hmota na počiatku vybuchla (Veľký treskot) a po tejto explózii sa rozpínala, vznikali hmloviny, galaxie, slnečné sústavy s planétami, atď. Lenže, toto rozpínanie nemohlo byť náhodne rýchle. Podľa anglického fyzika a rádioastronóma Sira Bernarda Lowella, ak by rozpínanie sa vesmíru bolo rýchlejšie o jednu miliardtinu, všetka hmota by už teraz bola rozptýlená. Ale ak by rozpínanie sa vesmíru bolo pomalšie o jednu miliardtinu, už by hmota bola skolabovala nazad do pôvodnej masy.
Ďalšou zaujímavou záležitosťou je elektromagnetická sila. Ak by táto sila bola menšia, záporne nabité elektróny by sa oddelili od jadier, ktoré majú kladný náboj (vďaka kladne nabitým protónom) a hmota by sa premenila na plazmu – na zmes jadier atómov a od nich oddelených elektrónov. Myslím, že táto plazma býva poriadne žeravá záležitosť.
Ak by však elektromagnetická sila bola väčšia, elektróny by boli tak pevne pripútané k jadrám atómov, že by chemické reakcie neprebehli a molekuly by nevznikli. No a ak by táto sila bola ešte väčšia, jadrá by pritiahli elektróny a protóny by sa zmenili neutróny. Ozaj si neviem predstaviť, ako by mohol život vzniknúť vo vesmíre pozostávajúcom zo žeravej plazmy, alebo neutrónovej hmly.
Keď vznikli hviezdy, tlak v ich vnútri, ktorý bol dôsledkom gravitácie, spôsobil termonukleárne reakcie, ktoré sú zdrojom energie zohrievajúcej planéty. Podľa austrálskeho astrofyzika Brandona Cartera ak by gravitácia bola slabšia, tlak vo vnútri hviezd by nepostačil na začatie týchto reakcií. A ak by bola silnejšia, k týmto reakciám by došlo skôr a prebiehali by rýchlejšie – búrlivejšie. Život hviezd by bol týmto podstatne skrátený. Ani jedna z týchto alternatív by neumožňovala život.
Skrátka vždy, keď sa vývoj vesmíru mohol zvrtnúť smerom, ktorý by nedovoľoval vznik života, stála tam konštanta, ako semafor a vývoj usmernila. Pokiaľ viem, týchto konštánt bolo ku koncu minulého storočia známych vyše dvadsať. Ich existencia a to ako do seba zapadajú, jasne svedčí o existencii mysle a zámeru – o existencii Stvoriteľa.