Demokracia je vraj veľmi zlý spôsob riadenia štátu, ibaže žiadny lepší neexistuje.
Tento bonmotík platí, aj keď si odmyslíme tie špecificky slovenské deformácie demokracie, ktoré sa nám vkradli do života a jeho kvalitu nám znižujú. Voliči majú tendenciu naletieť znovu a znovu na populistické reči politikov. No a jednoducho nemôže byť správne, keď hlas pologramotného alkoholika má vo voľbách rovnakú váhu ako hlas vysokoškolského profesora ekonómie. Ale prirodzene, tomu alkoholikovi hlas odobrať nemožno…
Riešenia sú dve (o ktorých ja viem):
1. Horná komora parlamentu, ktorá má kontrolnú úlohu a jej členovia nie sú volení, ale za vedecké zásluhy, skutky odvahy alebo šľachetnosti atď., menovaní panovníkom. Takýto systém (do istej miery) majú vo Veľkej Británii a (do istej miery) to tam funguje. Myslím, že je to tam trochu znehodnocované tým, že do Hornej snemovne sa dostávajú aj šľachtici, ktorých hlavnou zásluhou je to, že sa narodili do „správnych“ rodín.
2. Budúci poslanci sa do parlamentu musia prepracovať cez organizáciu, ktorá ich najskôr poriadne preosieva a pretriedi podľa odbornosti a „spoľahlivosti“. Takýto systém majú v Číne, kde tou organizáciou je komunistická strana. Je to zase znehodnocované tým, že sa tu otvára pole pôsobnosti pre korupciu. Čína ju však dosť razantne trestá (guľkou do gebene).
Tento čínsky systém, ktorý v niečom ťaží z tradícií z čias mandarínov, nie je tak čisto demokratický ako ten, ktorý máme my, ale funguje a zabezpečuje stabilitu. Nepochybne jednoduchí Číňania (vrátane Tibeťanov) sa teraz majú lepšie, ako kedykoľvek predtým.
Ale, aby som Čínu len neospevoval – funguje tam tajná polícia a jej agenti. Ešte vo vlaku sa k nám prikmotril chlapík, ktorý obstojne hovoril po anglicky. Furt sa ma snažil presvedčiť, že Čína si už rieši preľudnenosť a že občania tam schvaľujú politiku jedného dieťaťa. Dosť ho prekvapilo a vynieslo z konceptu, keď som mu povedal, že ľudia sú najväčším pokladom Číny (skutočne si to aj myslím) a že Čína nemá hltať západnú propagandu v tomto smere.
V Pekingu sme navštívili katolícky kostol. Zase sa tam k nám pripojil nejaký chlapík, ktorý začal tým, že si myslí, že ja som profesor teológie. Hodne si tým u mňa šplhol a pekne sme sa porozprávali. Potom som ho počul, ako presne to isté hovorí nejakej šťastne sa tváriacej americkej turistke…
Vcelku si myslím, že nedostatok náboženskej slobody je asi najväčšou chybou terajšieho čínskeho režimu. Pokiaľ viem pápež Ján Pavol II. sa snažil o zmierenie a písal Deng Xiaopingovi(je to dosť dlhý materiál, dajte si vyhľadať slovo „Deng“), ale odpovede sa nedočkal… A mali by sa pomeriť aj s dalajlámom. Alebo vari musia zopakovať všetky chyby európskych komunistov?