Celá táto aféra, ktorá sa vytvorila okolo tejto obrovskej spoločnosti, zanecháva v človeku veľmi zlé pocity. Ťažko sa vyhnúť dojmu, že sa tu pripravuje blatantná nespravodlivosť a maskuje sa to oblbovaním ľudí.
Tou nespravodlivosťou je reštrukturalizácia, pri ktorej majú byť plne odškodnené banky, ale malým veriteľom má byť uhradené len 15% ich pohľadávok a aj to počas 5 rokov. Človek by povedal, že predovšetkým malým veriteľom by malo byť uhradené všetko, pretože mnohým z nich pôjde doslova o život, zatiaľ čo banky by prežili aj keď by nedostali všetko nazad. Ale dobre! Nech sa uhradí všetkým rovnaké percento – to však akosi neprichádza do úvahy.
A to oblbovanie? Nuž naznačuje sa, že keby sa Váhostav dostal do konkurzu, prestal by pracovať a mnoho jeho zamestnancov by stratilo prácu. Takže ľudkovia, radšej čušte a možno si zamestnanie uchováte. Lenže ignoruje sa tu fakt, že zamestnania neexistujú pretože Váhostav existuje, ale pretože tu je práca, ktorú treba spraviť. A keď by Váhostav vypratal scénu, zaplnili by ju tie spoločnosti, ktoré Váhostav v tendroch porazil, pretože na rozdiel od neho operovali s realistickejšími číslami. BTW, tu je aspoň časť dôvodov pre stratovosť Váhostavu.
Nuž a táto stratovosť sa používa aj ako dôkaz toho, že nedošlo k žiadnemu rozkrádaniu. Ako sa mohlo kradnúť, keď sme boli stratoví? Lenže rozkrádanie neprebieha len zo zisku (tam by sa to nakoniec dalo nazvať delením zisku ), ale hneď z príjmov. A to tiež prispieva k stratovosti firiem…
Ale aby tento článok nebol len trpkým bedákaním: Malí veritelia by mali zásadne ťahať za jeden povraz a mali by si to organizačne podchytiť. Nuž a vláda by mala dať dokopy legislatívu, podľa ktorej by v takýchto prípadoch boli veritelia odškodnení rovným dielom.