Pred dva aj pol rokmi som tu písal o vzniku mocenských blokov vo svete. Správne som odhadol pravdepodobnosť presunu Veľkej Británie z EÚ do akéhosi anglosaského bloku. Podcenil som však rolu Ruska, ktoré napriek ťažkostiam spôsobeným sankciami stále sebavedomejšie vystupuje na svetovej scéne.
Svetovým hegemónom sú nateraz USA, ktoré majú ďaleko najsilnejšiu armádu na svete vďaka tomu, že na zbrojenie míňajú ďaleko najviac na svete. Umožňuje im to silné hospodárstvo, vďaka čomu americký dolár svet prijíma ako rezervnú menu aj keď sa tlačí „len taký fuckot“.
Svet sa však mení a v roku 2015 sa USA ocitli až na treťom mieste vo svete, podľa veľkosti Hrubého domáceho produktu (GDP – PPP) za Čínou a EÚ. Čína sa zbavuje amerického dolára vo svojich rezervách. A Euro stále viac vytláčalo vo svete americký dolár. USA riešia tento “Čínsky problém“ posilňovaním napätia medzi Čínou a jej susedmi – Japonskom, Tajvanom, Filipínami a Vietnamom. Aspoň že sa situácia ukľudnila na Amure…
Amerika však rieši aj „Európsky problém“ a prejavuje tu obdivuhodnú predvídavosť. Od roku 2003 boli systematicky pod zámienkou demokratizácie rozvracané a rozbíjané štáty na juhovýchodnom a južnom perimetri Európy. (Len pre zaujímavosť: juhovýchodne od Európy boli stredovýchodné islamské štáty, v ktorých kresťania s moslimami dobre nažívali – v Iraku bol kresťan Tariq Aziz vicepremiérom a v Sýrii asi 10% obyvateľov tvorili kresťania). A na juh zas bola ekonomicky prosperujúca Líbya.)
Z takto demokratizovaných krajín sa pohli masy utečencov. Zo Stredného východu prichádzali do Európy cez Turecko a potom tzv. Balkánskou cestou. Najhoršie obišli štáty pozdĺž tejto cesty – Grécko, Bulharsko a Maďarsko. Hrozila humanitárna katastrofa a EÚ sa zatriasla. Situáciu stabilizovalo Nemecko, ktoré prichýlilo vyše milióna utečencov. Dostalo teda dva varovné údery na kľúčové miesta jeho ekonomiky a finančníctva – na Volkswagen a na Deutsche Bank.
Okrem problému čo s utečencami, ktorí už boli v Európe, však EÚ musela riešiť aj neustávajúci prúd utečencov prichádzajúcich. Podarilo dohodnúť sa s Tureckom o obmedzení prílivu utečencov a tento príliv podstatne klesol. Hegemóni sa teda najprv pokúsili o vyvolanie konfliktu medzi Tureckom a Ruskou federáciou a keď toto zlyhalo a turecký prezident sa dokonca Rusku ospravedlnil, došlo k pokusu o prevrat aj v Turecku. Turecko je však silná, dobre vyzbrojená krajina a tento pokus zlyhal.
Takto sa teda situácia vyvíjala. Ako by sme mali postupovať ďalej? Nuž musíme si uvedomiť, že v čase celosvetových zápasov o moc malá krajina s 5,5 miliónmi obyvateľov, akou sme my, to jednoducho sama „neuhrá“. EÚ, ktorá aj po odchode Veľkej Británie bude mať skoro 450 miliónov obyvateľov, je už iná história. A ako členovia EÚ, by sme sa mali snažiť o posilňovanie tejto našej únie, jej ďalšou integráciou – vrátane vytvorenia Európskej armády.
Treba sa tiež snažiť riešiť to, čo nás oslabuje. Treba urýchlene vyriešiť Ukrajinskú krízu, ktorá otravuje vzťahy medzi EÚ a Ruskom. Vyriešiť ju aj za cenu rozdelenia Ukrajiny na východnú, ruskú časť a na západnú, ukrajinskú časť, ktorú by sme mali prijať do EÚ. Čím skôr skoncovať so sankciami proti Rusku. Poškodzujú ekonomicky ako Rusko, tak nás. Nič dobrého nepriniesli a majú v sebe hrozbu rastúceho konfliktu. No a snažiť sa o dobré susedské vzťahy medzi EÚ a Euroázijskou úniou vedenou Ruskom. Z toho by obe tieto únie mali úžitok.
